Vysoká nad Kysucou
... prezrite si zaujímavé lokality vo Vysokej nad Kysucou ...

  Časť obce Vysoká nad Kysucou s názvom Vrchrieka má svojim návštevníkom čo ponúknuť. Nájdu tu krásnu prírodu i mnohé osady s tradičnými chalupami. Zároveň sa však jedná o lokalitu so zaujímavou históriou.
  Vrchrieka sa spomína už v roku 1616 v jednej z listín palatína Juraja Turzu, Velička (2017). Ďalšie svedectvo o osídlení Vrchrieky nám dokladajú mapy I. vojenského mapovania z 18. storočia, kedy sa tu nachádzalo roztrúsené osídlenie. O storočie neskôr prebiehalo ďalšie, v poradí druhé vojenské mapovanie a v miestach dnešnej Vrchrieky nás zaujme veľký sídelný celok s názvom „Ljeskova.“ S názvom Vrchrieka sa stretávame i na mapových listoch III. vojenského mapovania (koniec 19. storočia), presný názov oblasti znie: „Vrch rjeka.“ Na uvedených mapách sa spomína i hostinec pod skratkou: „w.h.“ a s názvom „Kameny Križ.“ Názov hostinca zrejme odvodili od kamenného kríža z roku 1760, ktorý stojí už v katastri obce Veľké Rovné. Samotná časť obce Vrchrieka v minulosti spadala pod Veľké Rovné. Bolo tomu tak až do roku 1902, kedy bola Vrchrieka začlenená pod obec Vysoká nad Kysucou, zdroj: www.vysokanadkysucou.sk. V súčasnosti na Vrchrieke môžeme navštíviť viaceré osady, napríklad i osadu Adaše a Mondíky.
  Z historického hľadiska je Vrchrieka zaujímavou i vďaka drotárskej rodine Hunčíkovcov. Prvým významným členom tejto rodiny bol Štefan Hunčík (starší), ktorý spoločne s Jozefom Krutošíkom (pochádzal z neďalekej časti obce Jedľovník, kde nechal postaviť kaplnku) založili v roku 1868 v Moskve továreň, ktorá produkovala drôtené a plechové výrobky. Dvojici Hunčík – Krutošík sa v podnikaní začalo dariť. Svoje rodiny, ktoré zanechali v rodnom kraji navštevovali dvakrát ročne, avšak nikdy nie spoločne.
  V roku 1872 postavil Štefan Hunčík (starší) dom, ktorý rodina nazývala „Stará izba.“ Dom stojí dodnes v časti Vrchrieka v osade Adaše, tvorí ho obytná a hospodárska časť. Obe časti vytvárajú uzatvorený priestor, dvor. Podobné typy príbytkov sú na Kysuciach vzácnosťou. Azda totožný objekt stojí napríklad v časti Jedľovník (Vysoká nad Kysucou) v osade Stredná Šatina; /osadami-kysúc/vysoka-nad-kysucou. V štíte „Starej izby“ sa nachádza malý výklenok so sochou ukrižovaného Ježiša Krista. Neďaleko domu stojí zvonica, ktorú v osade dali postaviť Hunčíkovci.
  Štefan Hunčík (starší) zomrel v roku 1903, pochovaný je na cintoríne vo Vysokej nad Kysucou, kde má nádherný náhrobok. Drotárske remeslo otca prevzali jeho synovia Štefan a Jozef, ktorí sa narodili v rodičovskom dome v „Starej izbe.“ V remesle svojho otca pokračoval i syn Jozefa Krutošíka, Imrich.
  Novej generácii drotárov sa v Rusku darilo až do vypuknutia revolúcie v roku 1917. Bratia Hunčíkovci sa domnievali, že nepokoje ustanú a obaja zotrvali v Moskve. Štefan Hunčík (mladší) finančné prostriedky rodiny premenil na zlato, a to zakopal na záhrade. Nakoľko situácia v Moskve nemala konca, poslal Štefan svoju manželku i deti späť na Vrchrieku. Deti sa dostali domov, avšak manželka cestu neprežila, pochovaná je v Rumunsku.
  Jozef Hunčík sa zúčastnil zahraničného odboja, avšak v roku 1919 obaja bratia opúšťajú Rusko. Štefanovi Hunčíkovi sa do rodnej krajiny podarilo vrátiť vďaka pomoci Červeného kríža. Istý čas sa venoval chovu hydiny na juhu krajiny a v začiatkoch II. svetovej vojny sa vrátil do otcovského domu; „Starej izby“ na Vrchrieku. V dome si otvoril pohostinstvo a svojim zákazníkom zaobstaral dokonca i biliardový stôl.
  Jozef Hunčík odišiel z Ruska s celou rodinou bez majetku. Jeho syn Alojz bol nedobrovoľným odvedencom Červenej armády, a v tom istom roku, keď jeho otec opúšťal Rusko, dezertoval. Vrátil sa späť na Vrchrieku do nového domu, ktorého výstavbu jeho otec dokončil roku 1904. Tento nový dom rodina volala „Nová izba.“ Architektonicky zaujímavý objekt sa dodnes nachádza v osade Mondíky v časti Vrchrieka.
  Zlato, ktoré Štefan Hunčík (mladší) zakopal v Moskve sa údajne nikdy nenašlo. Drotár dokonca nakreslil na papier i polohu, kde „poklad“ ukryl. Túto informáciu odovzdal doktorovi Alexandrovi Klikovi, ktorý chorého Štefana Hunčíka často navštevoval. Doktor Klika „lokalitu s pokladom“ nikdy nenavštívil.
  Štefan Hunčík (mladší) v roku 1963 zomiera, pochovaný je pri svojom otcovi na cintoríne vo Vysokej nad Kysucou. Vďaka svojim podnikateľským úspechom si vyslúžil pomenovanie „drotársky kráľ.“
  „Stará i Nová izba“ sú od seba vzdialené necelých 130 metrov a obe nehnuteľnosti sú v súkromných rukách. Sú nemými svedkami zaujímavej a zároveň smutnej histórie rodiny Hunčíkovcov.
  Vo fotoalbume zaujme čiernobiela fotografia, na ktorej je zachytená Vrchrieka, pohľad z Lubov 1933 (K. Masnica), zdroj: Monografia Vysoká nad Kysucou. Dominantou fotografie je nesporne objekt "Novej izby."

Zdroj informácií: ADAMUSOVÁ, J. – HALLONOVÁ, K. – KENDROVÁ, K. – KONTRIK, A. – VÁLEKOVÁ, M.: Drotárstvo. Martin: Matica slovenská, 2010. ISBN 978-80-7090-998-0. Monografia Vysoká nad Kysucou.
KONTRIK, A.: Neroľnícke zamestnania v kysuckej časti Javorníkov. In: Javorníky, Veľká kniha o nemalom pohorí. Matica slovenská. Martin 2016. ISBN 978-80-8128-129-7. VELIČKA, D.: Dejiny osídlenia Kysúc. Združenie Terra Kisucensis, 2017. ISBN 978-80-969922-6-3. www.geni.com  www.vysokanadkysucou.sk.  

Sakrálna stavba ukrytá v lese...   

  V časti obce Vysoká nad Kysucou s názvom Vrchrieka sa v lesoch ukrýva malá sakrálna stavba, ktorú zasvätili Panne Márii Lurdskej. Objekt nachádzajúci sa v nadmorskej výške približne 787 metrov je známy pod názvom Kaplnka Panny Márie Lurdskej na Lazoch. Staviteľ, prípadne stavitelia objektu zostávajú dodnes neznámy. Napriek tomu môžeme približný vznik určiť vďaka II. vojenskému mapovaniu, ktoré na území Slovenska prebiehalo v rokoch 1819 – 1858.¹ To znamená, že objekt existoval už rokoch pre mapovaním, prípadne vznikol v priebehu mapovania.
  Na mapových listoch II. vojenského mapovania nájdeme objekt zakreslený tradične v podobe malého červeného kruhu s krížikom. Toto mapovanie zachytilo ešte jednu zaujímavosť. Od súčasného objektu v časti Vrchrieka viedla cesta do doliny, respektíve do obce Vysoká nad Kysucou. Vrchrieka patrila pôvodne pod obec Veľké Rovné. Až v roku 1902 bola táto časť pričlenená k obci Vysoká nad Kysucou.² Cesta sa približne v polovici kopca rozchádzala a tvorila dve samostatné trasy, ktoré následne vyúsťovali na hlavnú cestu. A práve na tejto križovatke ciest je zakreslený ďalší sakrálny objekt. Stotožniť ho zrejme môžeme s dodnes existujúcou Kaplnou Blahoslavenej Panny Márie, ktorá bola postavená v roku 1776³ a nachádza sa necelých 400 metrov od Kostola sv. Matúša.

Kaplnka, či božie muky?   

  Sakrálna stavba v časti Vrchrieka sa tradične označuje pod pojmom „kaplnka.“ V podstate sa takto uvádzajú všetky sakrálne objekty, a to nielen na Kysuciach. Pritom sa neprihliada na ich veľkosť, či využitie. Dovolím si tvrdiť, že pritom Kaplnka Panny Márie Lurdskej patrí do kategórie „božie muky.“ Na túto problematiku mi dal jasné a zrozumiteľné vysvetlenie Mgr. Drahomír Velička, PhD., ktorý je autorom viacerých skvelých publikácií o histórii regiónu Kysuce. Aký je teda rozdiel medzi kaplnkou a božími mukami? Jednoduchý ... Kaplnka je objekt, do ktorého môžeme vojsť. A tu by sme mohli nadviazať na vznik sakrálnej stavby v časti Vrchrieka. Objekt sa nachádza neďaleko osady, či skôr samoty U Ježíkov. V súčasnosti a vplyvom zalesnenia (70. roky 20. storočia) božie muky obklopuje pomerne hustý les.
  V minulosti tomu tak nebolo. Nasvedčuje tomu čierno-biela fotografia, ktorá je súčasťou informačnej tabule umiestnenej pri objekte. Na fotografii môžeme v popredí vidieť rodinu Rybičkovcov a v pozadí božie muky, ktoré sú obklopené lúkami. Fakt, že sa tu v minulosti lúky, respektíve pasienky, role nachádzali potvrdzuje i mapový klient ZGBIS. Terénne mapy jasne ukazujú, že božie muky sú obkolesené množstvom bývalých rolí. Ak by sa vrátili v čase, božie muky by na kopci Vrchrieky „svietili“ široko – ďaleko ako maják. Božie muky v týchto miestach mohli byť postavené jednotlivcom i skupinou obyvateľov. Veď kameňa bolo na Kysuciach vždy dostatok.

Prečo boli božie muky postavené?   

  Božie muky postavili buď ako miesto k modlitbe, alebo ako pripomienku na šťastné i nešťastné udalosti. „Vznikali ako pamätníky šťastných i tragických udalostí v živote dedinskej pospolitosti, rodín i jednotlivcov, akými sú morové a cholerové epidémie, uzdravenie z choroby, prežitie nehody, uctenie zomretých, uzmierenie sporov a iné. Umiestňovali sa uprostred dediny, pri rodinných domoch, na výpadových a krížnych cestách, na hraniciach chotárov a iných významných a povesťami opradených miestach.“⁴ Takúto teóriu o vzniku božích múk uvádza Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru.
  O jednej povesti, respektíve legende hovorí i text na informačnej tabuli pri objekte. Ústrednou postavou legendy je sirota Janko, ktorý v týchto miestach pásaval kravy, až kým ho jedna nepovláčila do skalách a kríkoch, následkom čoho malý pastier zomrel. A práve v týchto miestach obyvatelia postavili božie muky. Pamätníci spomínajú, že k objektu sa chodievali modliť hlavne v októbri, čo bol mesiac ruženca.⁵

„Vhodná“ obnova ...   

  Božie muky boli pravdepodobne postavené z kameňa, na ktorý bola aplikovaná vápenná omietka, strechu zrejme tvoril drevený šindeľ. Zub času objekt postupe znehodnocoval, a tak sa okolo roku 1970 pristúpilo k „obnove.“ Opravu za účasti miestnych obyvateľov zrealizoval pán Miroslav Zahatlan.⁵ Žiaľ božie muky nevhodne upravili za použitia brizolitovej omietky, okná a strechu (vtedy už plechovú) namaľovali modrou farbou.
  Ďalšia rana pre božie muky, i keď dobre mienená prišla v roku 2014. O „obnovu“ sa postarali bývalí obyvatelia Vrchrieky, konkrétne manželia Adamčíkovci, Kováčikovci, Nekorancovci, rodina Zahatlanová i pán Rybička a pán Pavlík. Okolo božích múk vybudovali oplotenie a lavičky.⁵
  V súčasnosti sa pri objekte nachádza i malý zvonček. Božie muky sú omietnuté jemnejšou omietkou, fasáda má biely nádych, oplechovanie a strecha sú natreté červenou farbou. V hlavnej nike, ktorá je prístupná cez otvárateľné krídlo malého okna nájdeme sochu Panny Márie. Šambrány, respektíve orámovanie každej niky je zvýraznené zelenou farbou. Výška objektu je približne 4 metre a štvorcový pôdorysy má pomer strán asi 1,5 x 1,5 metra.       

Zdroj informácií: ¹ https://www.pamiatky.sk/mapy-1-2-a-3-vojenskeho-mapovania ² https://www.vysokanadkysucou.sk/sk/osady/3890-miestna-cast-vrchrieka ³ https://zilina-gallery.sk/picture.php?/65831/category/4405 ⁴ https://www.ludovakultura.sk/polozka-encyklopedie/bozie-muky/ ⁵ Informačná tabuľa umiestnená pri objekte 

  Semeteš, časť obce Vysoká nad Kysucou, ktorou sa kľukatí cesta č. 541. V istom bode tejto cestnej komunikácie je takmer nemožné prehliadnuť na krajnici do výšky týčiaci sa objekt. Pripomína tragické udalosti, tie sa v týchto miestach udiali v závere druhej svetovej vojny.
  Spomínaný objekt poznáme predovšetkým pod názvom „pamätník“. Málokto však vie, že tento pamätník patrí medzi nehnuteľné národné kultúrne pamiatky Slovenskej republiky a v príslušnom registri je evidovaný pod pomenovaním „pomník“.

  Semetešská tragédia

  Tragédiu, lepšie povedané vraždenie miestneho obyvateľstva, v tom čase z osady Semeteš, vnímame v súčasnosti ako najväčšiu vojenskú popravu, ku ktorej došlo na Kysuciach počas obdobia druhej svetovej vojny.¹
  Dňa 20. apríla 1945 sa osada Semeteš a jej obyvatelia pomaličky prebúdzali z nočného spánku. V rovnakom čase touto oblasťou prechádzali nemecké jednotky. Z Veľkého Rovného mali namierené smer Turzovka. Ako uvádza kolektív autorov v knihe Kysuce 1938 – 1945, zrejme sa jednalo o vojakov z kozáckeho regimentu 580. Ost – Reiter – Abteilung (Russ.). Títo vojaci boli na ústupe z horného Považia na Moravu. V osade Semeteš jeden z týchto vojakov narazil na mínu, ktorú na cestu umiestnili neznámi partizáni. Po výbuchu míny zostali na mieste ležať mŕtvi dvaja vojaci a jeden kôň.¹ Informačná tabuľa pri pamätníku zmieňuje, že k výbuchu došlo pod osadou a mína zabila niekoľko koňov.
  Z nastraženej míny začali ostatní vojaci ihneď upodozrievať obyvateľov z osady Semeteš. Bez dlhého váhania sa rozhodli pomstiť smrť svojich druhov na miestnom obyvateľstve. Vtrhli do neďalekých chalúp a ešte z postelí vyťahovali ľudí oblečených v nočnej bielizni. Niektoré príbytky dokonca podpálili. ¹ Celkovo vojaci zoskupili 18 mužov, ktorých zoradili do trojstupov. Plánovali ich odviesť na vypočúvanie do Turzovky.² V Turzovke sídlilo nemecké veliteľstvo, ktoré ihneď vydalo príkaz zhromaždiť mužov a bez milosti všetkých na mieste popraviť. Na popravu použili vojaci guľomet. Aby sa uistili, že sú všetci mŕtvi, neváhali použiť ešte pištoľ zblízka.¹ Z osemnástich mužov bolo pri ceste usmrtených sedemnásť. Ako zázrakom prežil iba hostinský Štefan Cipár. Ďalší muži prišli o život v neďalekom lese, Jozefa Gumančíka vojaci zastrelili s dieťaťom na rukách.²       

  Dňa 20. apríla 1945 bolo celkovo zastrelených 21 obyvateľov Vysokej nad Kysucou vo veku od 16 do 51 rokov

  1. Jozef BANČÁK, 38 ročný, robotník, mal 3 deti
  2. Ján BOBČÍK st., 43 ročný, obchodník, mal 4 deti
  3. Ján BOBČÍK ml., 25 ročný, obchodník, mal 1 dieťa
  4. Anton BOJDA, 18 ročný, slobodný robotník
  5. Ernest BOJDA, 38 ročný, robotník, mal 2 deti
  6. Alojz BREZINA, 25 ročný, robotník, mal 1 dieťa
  7. Jozef CIPKO, 16 ročný, slobodný robotník
  8. Emil DŽAVÍK, 19 ročný, slobodný obchodný pomocník
  9. František DŽAVÍK, 25 ročný, slobodný robotník
  10. Jozef DŽAVÍK, 38 ročný, klampiar, mal 3 deti
  11. Edmund GÁVOR, 18 ročný, slobodný robotník
  12. Viliam GÁVOR, 16 ročný, slobodný robotník
  13. Jozef GUMANČÍK, 25 ročný, robotník, mal 3 deti
  14. Jozef KADUCH, 33 ročný, slobodný robotník
  15. Štefan KADUCH, 28 ročný, slobodný robotník
  16. Alojz KMECÍK, 31 ročný, slobodný čašník
  17. Adam PIPÍK, 38 ročný, mal 1 dieťa
  18. Ján PIPÍK, 18 ročný, slobodný stolársky tovariš
  19. Jozef PIPÍK, 35 ročný, robotník, mal 1 dieťa
  20. Milan PIPÍK, 20 ročný, slobodný robotník
  21. Jozef SKÝPALA, 51 ročný, robotník, mal 3 deti
  (Zdroj: Informačná tabuľa pri pamätníku a text na pamätníku).

  Popravu prežil iba Štefan Cipár

  Štefan Cipár popísal tragédiu nasledovne: „Keď som zbadal, že jediný po streľbe stojím, rýchlo som spadol medzi nich. Guľka z guľometu mi odrela plece. Fašisti povyťahovali z púzdier pištole a každému chlapovi ešte strelili do hlavy. Guľka z pištole mi išla zozadu do krku a prešla mi tvárou von. Keď som sa prebral, bolo po všetkom.“²
  Štefan Cipár bol otcom akademického maliara Miroslava Cipára, ktorý mal v čase tragédie desať rokov a pamätá si, že sa otec večer vrátil domov, bol celý od krvi a povedal: „Všetkých nás zastrelili.“²
  Miroslav Cipár neskôr opísal túto udalosť z rozprávania svojho otca takto: „Všetkých postrieľali z dvoch guľometov. Jeden strieľal po nohách a druhý po hlavách. Jediný, ktorý nedostal nijakú strelu bol môj otec, hoci nestál na kraji. Aj napriek tomu sa pustil na zem. Predstieral, že tiež padol. Každého však zblízka dostrelili ranou istoty. Táto strela mu prenikla do tyla a vyšla pri nose. V istom momente bol pokoj a vtedy môj otec zdvihol hlavu, rozhliadol sa, čo sa deje. A odplazil sa do potoka.“ ³
  V júli 1945 rozhodol Miestny národný výbor vo Vysokej nad Kysucou, že popraveným mužom bude na mieste tragédie postavený pomník. Objekt bol odhalený dňa 29. augusta 1945, teda v deň výročia SNP. ²
  V hornej časti pamätníka je osadená mramorová tabuľa s menoslovom zavraždených mužov. Pod menami sa nachádza vyrytý citát: „Jarček krvi z popravísk viac zmôže ako príval vody.“ Pri pamätníku sa každý rok v mesiaci apríl koná pietna spomienka. 

Zdroj ostatných informácií:   ¹ JANÍK, M. – JESENSKÝ, M. – MATULA, P. – PAŠTRNÁK, L. – TURÓCI, M.: Kysuce 1938 – 1945. Kysucké múzeum v Čadci, 2019. ISBN 978-80-89751-24-2. ² Informačná tabuľa pri pamätníku. ³ https://www.teraz.sk/.../vysoka-nad.../131912-clanok.html.

  Miesto posledného odpočinku popravených občanov sa nachádza v spoločnom hrobe na cintoríne vo Vysokej nad Kysucou. Samotný pohreb sa konal dňa 22. apríla 1945. K odhaleniu spoločného náhrobku došlo po dobrovoľných zbierkach dňa 1. novembra 1945.¹ Hrob popravených občanov vedie príslušný register ako nehnuteľnú národnú kultúrnu pamiatku s názvom „hrob spoločný s náhrobníkom“.
  Tabuľa na náhrobku obsahuje mená 21 popravených občanov i s uvedením ich veku v čase tragédie. „Tu odpočívajú svoj večný sen dňa 20. apríla 1945 zavraždení občania obce Vysoká nad Kysucou – osada Semeteš.“

Zdroj informácií:  ¹ Informačná tabuľa pri pamätníku.